​Bazilika sv. Štefana v Budapešti
16. september 2006

Celý dokument si môžete stiahnuť TU.

Bazilika sv. Štefana v Budapešti,
17. septembra 2006

“…ICH JE NEBESKÉ KRÁĽOVSTVO…”  /  MOZAIKA ŽIVOTA SESTRY SÁRY

​​Bazilika sv. Štefana v Budapešti, 17. septembra 2006 ​​ Iz 50, 5 – 9a; Jak 2, 14 – 18; Mk 8, 27 – 35

Drahí bratia a sestry!

1. „Posväť sa meno tvoje!“ Prvá prosba, ktorá odznieva v našej najdôležitejšej modlitbe Otčenáš. V modlitbe, ktorú nás naučil sám Pán Ježiš. Posvätenie Božieho mena je našou prvoradou prosbou, našou najpodstatnejšou túžbou. Prosba, ktorá od nás môže vo zvláštnych prípadoch požadovať plnenie Božej vôle aj za cenu vlastného života. Keď čítame ďalšie prosby Otčenáša v tejto línii, dostaneme jasný obraz o tom, čo znamená podľa našej viery posvätenie Božieho mena. „Príď kráľovstvo tvoje!“ Nech v našom živote vládne Boh. Nech sa ukáže Jeho vôľa v živote spoločenstva i jednotlivca. Nech sa ukáže Jeho vôľa v tomto svete, ako aj vo večnosti. Ten kto ma miluje, hovorí Ježiš, zachováva moje prikázania. Keď v modlitbe Otčenáš prosíme, aby sa splnila Božia vôľa, zaväzujeme sa tým pre čosi veľké. Totiž že i my sami urobíme všetko pre plnenie Jeho vôle.

V liste sv. Jakuba sme pred chvíľou čítali: „Čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť?… Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva.“ (Jak 2, 14) Naša kresťanská viera nás pozýva načerpať silu pre konkrétny skutok lásky blížnemu. Takáto láska môže vyžadovať prácu, veľkodušné darovanie sa, osobitnú pozornosť, či starostlivosť o druhého človeka. Zároveň od nás môže požadovať sebazaprenie – zrieknutie sa niečoho, na čo máme chuť, čo je pre nás príjemné, osožné, zábavné, alebo čo považujeme za nutné.

Plnenie Božej vôle môže byť niekedy spojené i s utrpením. V knihe proroka Izaiáša sme dnes čítali: „Pán, Jahve, mi otvoril ucho a ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali, tvár som si neskryl pred potupou a slinou.“ (Iz 50, 5-6) V tomto dramatickom zmysle znejú aj slová evanjelia. Ježiš nezávisle od očakávania svojich rovesníkov hovorí o sebe, kto je. Nám neostáva nič iné, iba sa učiť od Neho. Učiť sa to prijať a na tom stavať aj svoj život. Keď hovoríme, že ho prijímame, že aj my patríme k jeho učeníkom, potom nemôžeme chodiť po Jeho ceste podľa vlastnej predstavy. Máme pozorne kontemplovať osobu Ježiša. Znovu a znovu si máme rozvážiť, čo je vskutku Jeho cesta a čo asi na nej od nás v skutočnosti vyžaduje. Možno, že to nebude to, čo by sa nám páčilo, čo by sme sami chceli. Možno to bude aj čosi ťažšie. Ale keď skutočne pocítime, že táto cesta je Jeho, vtedy sa s ním budeme vedieť s radosťou stotožniť. Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. (Mt 16, 24 – 25)

2. Keď pri dnešnej svätej omši na základe rozhodnutia sv. Otca, Benedikta XVI. vyhlásime Šáru Salkaházi – sociálnu sestru za blahoslavenú, v jej osobe dostávame vzor a orodovníčku.

Vzor svedectva o Kristovi. Veď to je najstarším zmyslom kresťanského martýria. Toto svedectvo je však zároveň i posvätením Božieho mena, ktoré sa uskutočňuje v nespočetných skutkoch života. Hlavne a neodvolateľne sa v najužšom slova zmysle uskutoční v smrti prijímanej vierou a vernosťou ku Kristovi. Šára Šalkaházi bola inteligentná, hľadajúca, nadaná – žena otvorenej duše. Získala učiteľský diplom. Zaoberala sa žurnalistikou, literatúrou a politikou. Cítila zvláštne povolanie k tomu, aby svoj život zasvätila sociálne najslabším. Preto prijala rehoľné povolanie. Prihlásila sa do spoločenstva sociálnych sestier, ktoré na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokoch bolo považované za jedno z najmodernejších foriem zasväteného života: práca žurnalistky, organizovanie prác pri pomoci tým najúbohejším, vydávanie stravy pre najchudobnejších. Vo svojej dobe zvláštnym spôsobom pozdvihovala dôstojnosť ženy. Sestra Šára svojím jasným pohľadom spoznala, akým ťažkým bremenom je práca a rodina pre ženy z najchudobnejších vrstiev ľudu a to popri výchove detí. Starala sa aj o dievčatá. Bola zakladateľkou katolíckeho ženského spolku. Dočasné sľuby zložila v roku 1930. Večné sľuby o necelých 10 rokov neskôr. Cítila v sebe misijné povolanie nielen voči nepraktizujúcim kresťanom, ale aj voči ľuďom, žijúcich na iných kontinentoch. O tom svedčí aj jej úmysel pôsobiť ako misionárka v Brazílii. K tomu ale nedošlo, pretože domáce okolnosti a bieda si od nej čoraz viac vyžadovali intenzívnejšiu prácu. Pôsobila na mnohých miestach, najmä v Zakarpatskej oblasti a to za obzvlášť ťažkých podmienok.

Čim viac, tým ďalej túžila zasvätiť svoj život Bohu a ponúknuť mu ho ako obetu. V roku 1943 sa obetovala Bohu a zanechala nám slová tohto úkonu. Sebaobetovanie chcela priniesť za spoločenstvo sociálnych sestier, za Cirkev, za spoločnosť, alebo za možné prenasledovanie sestier. Takáto sebaobeta je najvnútornejším vyjadrením vzťahu ľudskej duše k Bohu. Život mnohých svätých ukazuje, že v prípade, ak je to v súlade s Božou láskou a múdrosťou, nás Boh akoby chytí za slovo a prijíma naše sebaobetovanie v úplnom slova zmysle. Kristova láska priviedla sestru Šáru k tomu, aby do rehoľného domu prijala politicky prenasledovaných, utečencov, či židov a poskytla im útulok. Úctyhodným by to bolo už aj vtedy, keby to vykonala iba čisto z ľudského hľadisko. Ona sa v zmysle Kristovho učenia upriamila na hlavné prikázanie lásky: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily. A druhé tomu podobné je toto: Milovať budeš svojho blížneho, ako seba samého.“ (Mk 12, 30 – 31a) Šára nebola osamelou bojovníčkou tejto lásky. Spolu s inými významnými osobnosťami Cirkvi, ako je blahoslavený Vilmos Apor, József Mindszenty a hlavne jej predstavená – Margita Slachta, ktorá s ostatnými sestrami kvôli utečencom prijali na seba riziko prenasledovania. Aj v ostatných domoch sociálnych sestier prebiehala záchrana prenasledovaných. V ich rehoľnom dome v Rumunskom meste Klúž napríklad preobliekli mnoho žien do rehoľného rúcha. V centrálnom dome na Thökölyho ulici zasa sama Margit Slachta zachraňovala mnohých, dokonca i mužov, ktorí sa schovávali na povale ukrytí v debnách. Boli to dni veľkého súženia a strachu. U tých, ktorí to prežili sa aj neskôr akoby opakovala agónia strachu v podobe výkrikov. Boli to dni plné strachu aj pre sestry, ktoré sa podujali pre túto záchranu. Sestru Šáru a jej spolusestry neprenasledovali kvôli ich pôvodu, ale aj pre nich boli záchranné akcie ľudí nebezpečné. Sestra Šára sa preto bála o svoje sestry. Keď obetovala svoj život, mohla myslieť aj na ich záchranu. Myslela aj na správy o mučení a zabíjaní kňazov a rehoľníkov, ktoré prichádzali zo Sovietskeho Zväzu.

Apoštolský stolec vo svojom vyhlásení o Šáre Salkaházi s uznaním hovorí, že ju zabili ako vernú učeníčku Krista. Svojím životom vydala svedectvo o živej viere. Keď ich 27.12.1944 spolu s katechétkou Vilmou Bernovits a osobami, ktoré sa ukrývali v dome na ulici Bokréta zastrelili na brehu Dunaja, predtým sa dôstojne a s veľkým znakom kríža prežehnala. Sama učila mladé dievčatá, aby sa prežehnávali pomaly, nie uponáhľane a zjednotením sa s ukrižovaným si pripomenuli oblečenie sa v Krista.

3. Svedectvo krvi Šáry Salkaházi je aktuálne aj dnes. Aktuálne nie ako mediálna senzácia, nie ako svetská veľkoleposť, ale o to hlbšie: ako odhalenie základu stvorenia človeka. V tom šedivom a chladnom dni, keď ju zastihla smrť, zostalo po nej iba ticho. Živým slovom, ale potichu sa šírila správa, že aj ju zastrelili a jej telo padlo do Dunaja. Najprv sestry a potom aj iní boli otrasení poznaním: veď ona je mučeníčkou. Potom prišla iná doba a iné obavy. V Maďarsku nebola príležitosť, aby sa mohla začať kauza blahorečenia. Z ticha prinášala doba znova a znova nové dôkazy. Najprv sa potichu ozývali slová vďaky, dojatia a uznania. Jej meno sa objavilo medzi „pravými“ sveta. V roku 1966 sa začala oficiálna kauza blahorečenia v Ostrihomsko – budapeštianskej arcidiecéze. Aj po päťdesiatich rokoch sa oživili spomienky, lebo sme cítili aktuálnosť, aby sme sa v jej osobe mohli obracať k nebeskej patrónke a mohli sme pozdvihnúť svoj zrak na hodnoverný kresťanský vzor. Na taký vzor, ktorý nepoznáme len z legiend dávnych storočí. K tomu, aby viedla opravdivý kresťanský život nemusela pochádzať z panovníckych alebo vznešených kruhov. Ona je takým vzorom, ktorá stojí blízko nás. Žila v jednoduchých podmienkach. Prežila veľké búrky dvadsiateho storočia. Darovala nám príklad svätosti života ženy.

V tomto jubilejnom roku zvlášť potrebujeme príklad sestry Šáry. V duchu odprosenia a zmierenia sa modlime za duchovnú obnovu nášho ľudu. Za obnovu, ktorá je možná len v pravde, spravodlivosti a láske. Za duchovnosť, ktorá aj v tých najslabších a najchudobnejších zbadá človeka, ktorý je predsa najväčším pokladom všetkých čias každého spoločenstva. Tak veľmi potrebujeme obnovu a zmierenie tak v našej spoločnosti, ako aj medzi národmi. Tu v karpatskej kotline ako i na celom svete. Naša katolícka viera nám ukazuje cestu a je pre nás prameňom sily. Keď bez výhrad nasledujeme Krista, náš život sa stane cennosťou pre naše okolie, našu spoločnosť ako aj pre svetové dejiny. V nespočetných situáciách ľudského života a v mnohých okamihoch dejín na nás v osobách svätých žiari Kristova tvár. Túto večnú tvár zosobňujú muži a ženy, mladí a starí, každý svetadiel a deti každého národa. Kristova prítomnosť darúva svetu pokoj, nezničiteľnú nádej a lásku. Je prísľubom a zárukou slávy večného života.

Mária, pani nášho ľudu, oroduj za nás.

Blahoslavená mučeníčka Šára Salkaházi, oroduj za nás.

Nebeský Otče, posväť sa meno tvoje.

Amen.

​​Dóm sv. Alžbety v Košiciach
24. november 2006

Vaša excelencia pán arcibiskup,
ctihodné sestry spoločnosti Sociálnych sestier,
osobitne sestra predstavená košického domu,
bratia kňazi, milí veriaci!

Spomíname si na našu sestru Salkaházi Sáru v jej rodnom meste, v Košiciach, ktoré jej boli také milé a dôležité. V tomto meste uvidela svetlo sveta 11. mája 1899. Keďže rodičia chceli zabezpečiť svojej nadanej dcére tú najlepšiu výchovu, dali ju do školy ku košickým uršulínkam. Malá Sára Salkaházi s nadšením vníma Rákócziho, toho prenasledovaného vodcu, ktorého pozostatky ukladajú v tom čase tu v katedrále. Práve v tejto katedrále svätej Alžbety, ktorej osemsté jubileum narodenia práve začíname oslavovať. Sára chodí ešte len do školy, keď píše svoj prvý článok, ktorý uverejní vo vtedajšom renomovanom denníku „Esti újság“, teda vo večerníku. Čitatelia isto netušia, že jeho pisateľkou je mladá slečna, ktorá nemá ešte ani dvadsať. V tomto meste natrafí už ako knihviazačský učeň, neskôr aj ako učiteľka na sociálne problémy, hľadá ich hlbšie súvislosti a pátra po pravých koreňoch  chudoby a zaostalosti, už tu získava jemný zmysel pre sociálne problémy. Tu sa zoznamuje s prácou Sociálnych sestier.

Košice sú v živote blahoslavenej Sáry mestom jej srdca. Odkiaľ pramení táto náklonnosť? Vari od „drahej mamušky“, ako nazýva svoju mamu, ktorá sa po včasnej smrti svojho manžela sama ujala Hotela Schalkház a sama živila deti z tohto príjmu? Nevedno. Faktom je, že keď už sama žije v Budapešti, reaguje „so spriečnym košickým sebavedomím“ na obvinenia istého kritika Košíc v tlači: „Čo môže vedieť ten múdry kritik, čo sú to Košice! To vedia len košickí rodáci… Každý skutočný Košičan je navždy zamilovaný do Košíc.“

​​1) Blahoslavená Sára nás pozýva k slobode voči klamným ideológiám.

Ešte v Košiciach v nej skrsne odhodlanie: celým svojím životom bojovať proti chudobe, biede a spoločenskej nespravodlivosti. Protiklady sociálnosti a individuálneho blahobytu! ??  Ich poznanie ju privedie do spoločenstva Sociálnych sestier. Keď Hitler na začiatku vojny zožína celý rad prvých víťazstiev a v Maďarsku sa rozbieha propaganda v záujme návratu k „nemeckému pôvodu“: „Buďme hrdí na svoju príslušnosť k víťaznému nemeckému národu! Vráťme sa k svojmu pôvodnému nemeckému priezvisku!“, Klára odmietne lákavú ideológiu. 10. marca 1943 zaznamenajú v košickej matrike: Schalkház Sára si v dnešný deň pomaďarčila priezvisko na Salkaházi. V roku 1936 si zapísala do svojho denníka: „Túž po mučeníctve, a keď ho nedosiahneš – veď to by bolo znakom mimoriadnej Božej lásky – tak ži aspoň mučeníctvom svätých!“ Po vstupe Nemcov otvorila blahoslavená Sára Dom robotníkov na ulici Bokréta aj pre prenasledovaných. Presvedčila sestry o tom, že to treba urobiť, aj keby tým riskovala svoj vlastný život. Péter kardinál Erdő to sformuloval v homílii na svätej omši pri príležitosti blahorečenia takto: blahorečenie je „dôsledkom presvedčenia katolíckej cirkvi o tom, že v tých dramatických časoch to bol správny postoj. Je to však zároveň aj usmernením, že aj v konfliktných aj vo všedných dňoch rovnako treba vždy hľadať: aká je vôľa Ježiša Krista ohľadom formovania nášho života.“ Bl. Sára, jedna z najsympatickejších hrdiniek cirkevných dejín dvadsiateho storočia, musela ešte aj po smrti zápasiť s diktatúrami. Je mimoriadnou zvláštnosťou maďarských dejín, že socialistický režim sa snažil umlčať práve vzor sociálnej a vedome protinacisticky orientovanej hrdinky Sáry Salkaházi, (podobne ako množstvo iných osobností a inštitúcií, ktoré napriek riziku zachraňovali židov a iných prenasledovaných). Stranícka vláda, ktorá samú seba mala za sociálnu, sociálnu črtu  katolicizmu považovala za zvlášť nepohodlnú. Lepšie jej totiž vyhovoval obraz cirkvi konzervatívnej, ktorá sa uzatvára pred moderným svetom. Aj keď počas desaťročí „demokracie ľudu“ nebola nijaká možnosť na začatie procesu blahorečenia, predsa nevybledla úcta voči Sáre. Ideológie a diktatúry sa zmenili, avšak hrdinský príklad sestry Sáry žiari, dokonca čoraz viac. Dvadsiate storočie bolo storočím ideológii, totalít. V dvadsiatom prvom storočí je úlohou kresťanov vyslobodiť sa zo zajatia ideológií a ako sestra Sára verne v Kristovi…


​​2) Blahoslavená sestra Sára nás pozýva k zmiereniu medzi národmi

Zmierenie medzi ľuďmi je pálčivou potrebou tak v rámci jedného spoločenstva, ako aj medzi rôznymi národmi. Pri istej príležitosti sa opýtali zakladateľky Spoločenstva sociálnych sestier Margity Schlachta, ktorú sestra Sára tak obdivovala: „Prečo ochraňujete Židov?“ Ona im na to odvetila: „Ja som chcela kresťanom objasniť, k čomu ich zaväzuje viera. Že Kristus ich učil bezpodmienečnej láske k blížnemu, z čoho vyplýva aj ochrana práv každého človeka, ako to káže Desatoro.“ Sára Salkaházi pochopila zámer zakladateľky. V roku 1944, keď tlač a rozhlas boli plné antisemitskej propagandy a bolo vrcholne nebezpečné ukazovať sa na verejnosti v spoločnosti židovských známych a priateľov, sestra Sára sa stýkala so svojimi spoluobčanmi, označenými žltou hviezdou, prenasledovanými a hľadanými s hrozbou smrti, ba – ako sme to už spomenuli – podelila sa s nimi aj o svoje bývanie. Za toto hrdinské zasadenie sa za židovstvo ju v roku 1972 jeruzalemský Ústav Jad Vasem zaradil medzi „spravodlivých tohto sveta“. Bl. sestra Sára bolo otvorená nielen voči židom, rovnako bola solidárna aj s ľuďmi rôznych svetadielov, ale aj s členmi maďarského národa, žijúcim v diaspóre. V roku 1937 sa prihlásila na misijné práce do Brazílie, s čím napokon aj jej predstavené súhlasili. Nakoniec však do Latinskej Ameriky nemohla odísť, lebo nebola štátnou občiankou. V období svojej rehoľnej služby pôsobila na Zakarpatsku, v Košiciach a nakoniec aj v Budapešti, a to v najrôznejších oblastiach: pri prevádzke detskej jedálne a chudobinca, navštevovala rodiny v núdzi, organizovala sociálne kurzy, usporadúvala prednášky, viedla obchod s devocionáliami, redigovala časopis. Pomáhala, kde len mohla, ako vedela. Aj dnes, keď takto oslavujeme, nasledujeme sestru Sáru aj tým, že si pripomenieme akt vzájomného zmierenia, pri ktorom sa Konferencie biskupov Slovenska a Maďarska v lete tohto roku 2006 vzájomne ospravedlnili za krivdy spáchané voči členom oboch národov. Toto gesto – ako povedal Jeho Eminencia Péter kardinál Erdő v jednom zo svojich rozhovoroc – je viac ako len obyčajná prosba o odpustenie. Je svedeckou výpoveďou dvoch katolíckych biskupských zborov o spoločnej viere; je záväzným vyznaním spoločných hodnôt.“ Prehĺbená kresťanská viera nás vedie k otvorenosti voči druhému človeku a uschopňuje nás všetkých vyznať svoju spoločnú vieru, hlásiť sa k spoločným hodnotám. Humanita a láska sú schopné vytvoriť pevné zväzky medzi národmi. Preto je pravdivé tvrdenie: veľké kresťanské vzory nemožno obmedziť hranicami jediného národa.


​​3) Blahoslavená sestra Sára nás vyzýva k vytrvalému hľadaniu, boju

27. decembra 1944 členovia strany šípových krížov – nyilasi – obkľúčili dom Spoločnosti sociálnych sestier na ulici Bokréta v Budapešti, ktorý viedla sestra Sára. Hľadali židov. Päť podozrivých osôb vzali do väzby. Sestra Sára práve nebola doma. Došla až na konci tzv. razzie. Mohla sa vyhnúť zatknutiu, ale neurobila to. Vstúpila do domu a pokúsila sa brániť svojich spolupracovníkov, chránencov. Nyilasi však zobrali aj ju. Podľa očitých svedkov zobliekli donaha všetkých šiestich, odstrelili ich a hodili do Dunaja. Pred popravou sa sestra Sára prežehnala. Podľa spomienok ju práve vtedy zasiahli strely… V súvislosti s blahorečením sestry Sáry sa práve tento posledný úsek jej života dostáva do svetla reflektorov. Veď tomuto poslednému zastaveniu predchádzala uvedomená, dobrovoľne podstúpená príprava: Alleluja! Ecce ego, mitte me! Tu  som, pošli mňa! – tak znelo heslo, ktoré si vybrala pri skladaní rehoľných sľubov roku 1940. Mňa pošli! Dlho hľadala, ktorým smerom sa má uberať. Noviciát začala ako 29-ročná. Bola to ťažká premena v jej živote. Nie náhodou si píše vo svojom denníku z roku 1930: Pred dvoma rokmi som ešte holdovala cigaretke, tancu pri cigánskej muzike, bola som ľahkomyseľným človekom.“ Podľa tohto duchovného denníčka môžeme sledovať ako pracovala na sebe, na svojej postupnej transformácii, až kým všetko svoje nadanie a životnú energiu nezasvätila Kristovi. „Či chcem byť slobodná? Chcem a budem, môj Kriste! Áno, do Tvojich rúk, do Tvojej dlane vkladám svoje srdce. Osloboď ma! Učiň ma celkom slobodnou, aby som mohla byť celkom Tvojou“ – zaznamenala vo svojom duchovnom denníku. V roku 1943 so súhlasom svojich nadriadených vedome zasväcuje svoj život pre ochranu obzvlášť chorých, slabých a starých: „Najmilostivejší Otče, ktorý si ma vo svojej nekonečnej láske stvoril a dobrotivej milosrdnosti prijal za svoje dieťa… ktorý si mne, nehodnej, daroval milosť povolania a Spoločenstvo… ja sa Ti dnes zasväcujem, z vďačnosti Spoločenstvu a sestrám, ako obetu Spoločnosti. Príjmi moju smrť so všetkými jej bolesťami výmenou za život spolusestier a osobitne za život starých, chorých a slabých.“ Vnuknutie? Predtucha? Sestra Sára sa stala jedinou mučeníčkou Spoločnosti sociálnych sestier. Svätý – ako hovorí známe múdrosť – je priemerným človekom, ktorý však svoju priemernosť formuluje tvrdšie ako priemerný človek. Tak sa stala z košickej rodáčky Sáry Salkaházi svätica, a tak aj my, priemerní ľudia, stávame sa svätými. Do tretice zacitujem otca Pétera kardinála Erdő, opäť z jeho príhovoru pri príležitosti blahorečenia: „Potrebujem príklad sestry Sáry, a to práve v tomto jubilejnom roku. Modlime sa za duchovnú obnovu nášho národa v znamení zmierenia a uzmierovania. Za takú obnovu, ktorá je možná len v pravde, spravodlivosti a láske; za takého ducha, ktorý aj v tom najslabšom a najbiednejšom objaví človeka, ktorý je predsa najväčšou hodnotou všetkých spoločenstiev po všetky veky. Obnova a zmierenie sú pálčivou požiadavkou tak v rámci nášho spoločenstva, ako aj v rámci národov, žijúcich tu v Karpatskej kotline, ale aj na celom svete.“

Amen.