Alleluia! Ecce ego, mitte me!


Péter Erdő: Homília z príležitosti blahorečenia Sáry Salkaházi
szeptember 18. 13:24

Bazilika sv. Štefana v Budapešti,
17. septembra 2006

(Iz 50, 5 – 9a; Jak 2, 14 – 18; Mk 8, 27 – 35)

Drahí bratia a sestry!

1. „Posväť sa meno tvoje!“ Prvá prosba, ktorá odznieva v našej najdôležitejšej modlitbe Otčenáš. V modlitbe, ktorú nás naučil sám Pán Ježiš. Posvätenie Božieho mena je našou prvoradou prosbou, našou najpodstatnejšou túžbou. Prosba, ktorá od nás môže vo zvláštnych prípadoch požadovať plnenie Božej vôle aj za cenu vlastného života. Keď čítame ďalšie prosby Otčenáša v tejto línii, dostaneme jasný obraz o tom, čo znamená podľa našej viery posvätenie Božieho mena. „Príď kráľovstvo tvoje!“ Nech v našom živote vládne Boh. Nech sa ukáže Jeho vôľa v živote spoločenstva i jednotlivca. Nech sa ukáže Jeho vôľa v tomto svete, ako aj vo večnosti. Ten kto ma miluje, hovorí Ježiš, zachováva moje prikázania. Keď v modlitbe Otčenáš prosíme, aby sa splnila Božia vôľa, zaväzujeme sa tým pre čosi veľké. Totiž že i my sami urobíme všetko pre plnenie Jeho vôle.

V liste sv. Jakuba sme pred chvíľou čítali: „Čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť?... Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva.“ (Jak 2, 14) Naša kresťanská viera nás pozýva načerpať silu pre konkrétny skutok lásky blížnemu. Takáto láska môže vyžadovať prácu, veľkodušné darovanie sa, osobitnú pozornosť, či starostlivosť o druhého človeka. Zároveň od nás môže požadovať sebazaprenie – zrieknutie sa niečoho, na čo máme chuť, čo je pre nás príjemné, osožné, zábavné, alebo čo považujeme za nutné.

Plnenie Božej vôle môže byť niekedy spojené i s utrpením. V knihe proroka Izaiáša sme dnes čítali: „Pán, Jahve, mi otvoril ucho a ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali, tvár som si neskryl pred potupou a slinou.“ (Iz 50, 5-6) V tomto dramatickom zmysle znejú aj slová evanjelia. Ježiš nezávisle od očakávania svojich rovesníkov hovorí o sebe, kto je. Nám neostáva nič iné, iba sa učiť od Neho. Učiť sa to prijať a na tom stavať aj svoj život. Keď hovoríme, že ho prijímame, že aj my patríme k jeho učeníkom, potom nemôžeme chodiť po Jeho ceste podľa vlastnej predstavy. Máme pozorne kontemplovať osobu Ježiša. Znovu a znovu si máme rozvážiť, čo je vskutku Jeho cesta a čo asi na nej od nás v skutočnosti vyžaduje. Možno, že to nebude to, čo by sa nám páčilo, čo by sme sami chceli. Možno to bude aj čosi ťažšie. Ale keď skutočne pocítime, že táto cesta je Jeho, vtedy sa s ním budeme vedieť s radosťou stotožniť. Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. (Mt 16, 24 – 25)

2. Keď pri dnešnej svätej omši na základe rozhodnutia sv. Otca, Benedikta XVI. vyhlásime Šáru Salkaházi - sociálnu sestru za blahoslavenú, v jej osobe dostávame vzor a orodovníčku.

Vzor svedectva o Kristovi. Veď to je najstarším zmyslom kresťanského martýria. Toto svedectvo je však zároveň i posvätením Božieho mena, ktoré sa uskutočňuje v nespočetných skutkoch života. Hlavne a neodvolateľne sa v najužšom slova zmysle uskutoční v smrti prijímanej vierou a vernosťou ku Kristovi. Šára Šalkaházi bola inteligentná, hľadajúca, nadaná – žena otvorenej duše. Získala učiteľský diplom. Zaoberala sa žurnalistikou, literatúrou a politikou. Cítila zvláštne povolanie k tomu, aby svoj život zasvätila sociálne najslabším. Preto prijala rehoľné povolanie. Prihlásila sa do spoločenstva sociálnych sestier, ktoré na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokoch bolo považované za jedno z najmodernejších foriem zasväteného života: práca žurnalistky, organizovanie prác pri pomoci tým najúbohejším, vydávanie stravy pre najchudobnejších. Vo svojej dobe zvláštnym spôsobom pozdvihovala dôstojnosť ženy. Sestra Šára svojím jasným pohľadom spoznala, akým ťažkým bremenom je práca a rodina pre ženy z najchudobnejších vrstiev ľudu a to popri výchove detí. Starala sa aj o dievčatá. Bola zakladateľkou katolíckeho ženského spolku. Dočasné sľuby zložila v roku 1930. Večné sľuby o necelých 10 rokov neskôr. Cítila v sebe misijné povolanie nielen voči nepraktizujúcim kresťanom, ale aj voči ľuďom, žijúcich na iných kontinentoch. O tom svedčí aj jej úmysel pôsobiť ako misionárka v Brazílii. K tomu ale nedošlo, pretože domáce okolnosti a bieda si od nej čoraz viac vyžadovali intenzívnejšiu prácu. Pôsobila na mnohých miestach, najmä v Zakarpatskej oblasti a to za obzvlášť ťažkých podmienok.

Čim viac, tým ďalej túžila zasvätiť svoj život Bohu a ponúknuť mu ho ako obetu. V roku 1943 sa obetovala Bohu a zanechala nám slová tohto úkonu. Sebaobetovanie chcela priniesť za spoločenstvo sociálnych sestier, za Cirkev, za spoločnosť, alebo za možné prenasledovanie sestier. Takáto sebaobeta je najvnútornejším vyjadrením vzťahu ľudskej duše k Bohu. Život mnohých svätých ukazuje, že v prípade, ak je to v súlade s Božou láskou a múdrosťou, nás Boh akoby chytí za slovo a prijíma naše sebaobetovanie v úplnom slova zmysle. Kristova láska priviedla sestru Šáru k tomu, aby do rehoľného domu prijala politicky prenasledovaných, utečencov, či židov a poskytla im útulok. Úctyhodným by to bolo už aj vtedy, keby to vykonala iba čisto z ľudského hľadisko. Ona sa v zmysle Kristovho učenia upriamila na hlavné prikázanie lásky: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily. A druhé tomu podobné je toto: Milovať budeš svojho blížneho, ako seba samého.“ (Mk 12, 30 – 31a) Šára nebola osamelou bojovníčkou tejto lásky. Spolu s inými významnými osobnosťami Cirkvi, ako je blahoslavený Vilmos Apor, József Mindszenty a hlavne jej predstavená - Margita Slachta, ktorá s ostatnými sestrami kvôli utečencom prijali na seba riziko prenasledovania. Aj v ostatných domoch sociálnych sestier prebiehala záchrana prenasledovaných. V ich rehoľnom dome v Rumunskom meste Klúž napríklad preobliekli mnoho žien do rehoľného rúcha. V centrálnom dome na Thökölyho ulici zasa sama Margit Slachta zachraňovala mnohých, dokonca i mužov, ktorí sa schovávali na povale ukrytí v debnách. Boli to dni veľkého súženia a strachu. U tých, ktorí to prežili sa aj neskôr akoby opakovala agónia strachu v podobe výkrikov. Boli to dni plné strachu aj pre sestry, ktoré sa podujali pre túto záchranu. Sestru Šáru a jej spolusestry neprenasledovali kvôli ich pôvodu, ale aj pre nich boli záchranné akcie ľudí nebezpečné. Sestra Šára sa preto bála o svoje sestry. Keď obetovala svoj život, mohla myslieť aj na ich záchranu. Myslela aj na správy o mučení a zabíjaní kňazov a rehoľníkov, ktoré prichádzali zo Sovietskeho Zväzu.

Apoštolský stolec vo svojom vyhlásení o Šáre Salkaházi s uznaním hovorí, že ju zabili ako vernú učeníčku Krista. Svojím životom vydala svedectvo o živej viere. Keď ich 27.12.1944 spolu s katechétkou Vilmou Bernovits a osobami, ktoré sa ukrývali v dome na ulici Bokréta zastrelili na brehu Dunaja, predtým sa dôstojne a s veľkým znakom kríža prežehnala. Sama učila mladé dievčatá, aby sa prežehnávali pomaly, nie uponáhľane a zjednotením sa s ukrižovaným si pripomenuli oblečenie sa v Krista.

3. Svedectvo krvi Šáry Salkaházi je aktuálne aj dnes. Aktuálne nie ako mediálna senzácia, nie ako svetská veľkoleposť, ale o to hlbšie: ako odhalenie základu stvorenia človeka. V tom šedivom a chladnom dni, keď ju zastihla smrť, zostalo po nej iba ticho. Živým slovom, ale potichu sa šírila správa, že aj ju zastrelili a jej telo padlo do Dunaja. Najprv sestry a potom aj iní boli otrasení poznaním: veď ona je mučeníčkou. Potom prišla iná doba a iné obavy. V Maďarsku nebola príležitosť, aby sa mohla začať kauza blahorečenia. Z ticha prinášala doba znova a znova nové dôkazy. Najprv sa potichu ozývali slová vďaky, dojatia a uznania. Jej meno sa objavilo medzi „pravými“ sveta. V roku 1966 sa začala oficiálna kauza blahorečenia v Ostrihomsko – budapeštianskej arcidiecéze. Aj po päťdesiatich rokoch sa oživili spomienky, lebo sme cítili aktuálnosť, aby sme sa v jej osobe mohli obracať k nebeskej patrónke a mohli sme pozdvihnúť svoj zrak na hodnoverný kresťanský vzor. Na taký vzor, ktorý nepoznáme len z legiend dávnych storočí. K tomu, aby viedla opravdivý kresťanský život nemusela pochádzať z panovníckych alebo vznešených kruhov. Ona je takým vzorom, ktorá stojí blízko nás. Žila v jednoduchých podmienkach. Prežila veľké búrky dvadsiateho storočia. Darovala nám príklad svätosti života ženy.

V tomto jubilejnom roku zvlášť potrebujeme príklad sestry Šáry. V duchu odprosenia a zmierenia sa modlime za duchovnú obnovu nášho ľudu. Za obnovu, ktorá je možná len v pravde, spravodlivosti a láske. Za duchovnosť, ktorá aj v tých najslabších a najchudobnejších zbadá človeka, ktorý je predsa najväčším pokladom všetkých čias každého spoločenstva. Tak veľmi potrebujeme obnovu a zmierenie tak v našej spoločnosti, ako aj medzi národmi. Tu v karpatskej kotline ako i na celom svete. Naša katolícka viera nám ukazuje cestu a je pre nás prameňom sily. Keď bez výhrad nasledujeme Krista, náš život sa stane cennosťou pre naše okolie, našu spoločnosť ako aj pre svetové dejiny. V nespočetných situáciách ľudského života a v mnohých okamihoch dejín na nás v osobách svätých žiari Kristova tvár. Túto večnú tvár zosobňujú muži a ženy, mladí a starí, každý svetadiel a deti každého národa. Kristova prítomnosť darúva svetu pokoj, nezničiteľnú nádej a lásku. Je prísľubom a zárukou slávy večného života.

Mária, pani nášho ľudu, oroduj za nás. Blahoslavená mučeníčka Šára Salkaházi, oroduj za nás. Nebeský Otče, posväť sa meno tvoje. Amen.

 

Szociális Testvérek Társasága Generalátusa
sss.gen@hcbc.hu
www.sssinternational.org